Opäť je tu jeseň, zomieram vo vás, listy zlaté,
tak ako padáte na zem…
Tak aj moja sila pozvoľna vyprchala,
do zeme studenej list za listom sa strácam, blednem v spomienkach.
S posledným spadnutým listom zomieram,
deti prídu púšťať šarkanov,
brodia sa v popadaných listoch,
nevediac, že to bol môj život.
Tak ticho, prosím, aspoň jeden deň…
Možno príde jar, no ja tu už nebudem.
Pretože nechcem.
Čakám, kedy niekto zodvihne list,
pozrie do studeného slnka, povie: „Mám ťa rád.“
Zašepkám: „Ďakujem…“ prehltnem slzy…
Je neskoro hrať sa na lásku…
Ale ďakujem.
