Ten pocit, vidieť ho ruka v ruke s ňou.
Ten pocit stáť tam a tváriť sa, že mi je to jedno.
Že nemám chuť rozbehnúť sa im naproti, odtrhnúť ju od neho a dokázať mu, že patríme k sebe.
Prsty ruky sa dotkli mojich pier. Pier, ktorých sa len pred nedávnom dotýkali tie jeho. Ešte na nich nevychladli jeho slová lásky, ktoré šepkal, keď láskal moje telo. Moja duša si ich držala blízko, pasúc sa nimi zakaždým, keď srdce bolelo, iba pre neho.
Káva v rukách sa chvela a túžba otočiť sa od obrázku dokonalého šťastia bola silnejšia.
So zatvorenými očami, skrývajúc prázdny pohľad, odísť preč a už sa nevrátiť. To bolo to jediné, jediný možný spôsob ako zabudnúť. Nájsť skutočnú lásku, muža milujúceho, túžiaceho, bez pretvárky, či hanby za seba.
Jeho pohľad sa zdvihol od ružových pier dievčaťa, voči ktorému pocit zášti vlastne nemal opodstatnenie a predsa tam bol. Silnejší ako pud sebazáchovy, možno potreba dýchania…
Priložil si ruku tej šťastnej hlupane k perám a jeho plné mäkké pery sa vtisli do jej dlane, jeho oči však stále na mne.
Dlaň ma pálila, bozk bol vpálený jeho pohľadom v mojom vnútri.
Odísť pred pretvárkou, pred klamstvom.
Strach, to bol problém, rozdeľujúci naše cesty.
Strach z predsudkov spoločnosti, strach z predsudkov rodiny. Tak nespravodlivé, tak slepé…
Otočiť sa a ísť, ísť v ústrety novému, skutočnému.
Tam niekde čaká muž, muž pre mňa, pevný a neústupný. Vysporiadaný a hrdý na to, čím je. Kašľajúci na predsudky a neschopnosť spoločnosti prijať a pochopiť.
Tam niekde ma čaká muž, schopný milovať moju dušu, milovať moje telo verejne, bez strachu a pretvárky.
Tak prečo teda ostávam? Prečo dúfam, že vstane, vykašle sa na nedopitú kávu pred sebou v papierovom kelímku a rovnako aj na ňu. Pristúpi ku mne, prepletie si so mnou prsty a chvíľu po tom spojí naše pery a v snahe dobiť sa mi do úst zhryzie moju spodnú peru. Tak, ako to robieval za každým, tak ako to robil a vedel, že je to presne to, čo milujem.
Nebolo to správne, stáť pri dverách kaviarne a sledovať ho, jeho rozohranú hru dobrého chlapca, bez psychickej poruchy, neliečiteľnej a nemennej.
Nebolo správane dúfať v jeho uvedomenie sa.
Správnosť nad šťastie. Čo je však správne? Čo sa smie a čo nie? Čo je špecifikum normálnosti?
Odísť, nestarať sa o neho. Však on sám zistí, že pretvárka je silná protihráčka a on prehrá, stane sa troskou, pre okovy klamstva, ktoré si sám ukul pre spokojnosť okolia a blízkych.
Jej smaragdové oči sa upriamili na mňa a pery naznačili jemný pozdrav. Chcela ma tam, chcela pokecať.
Nevideli sme sa dlho, keby to bolo možné, nevideli by sme sa už vôbec. S ňou a s jej úprimným úsmevom, starosťou o mňa.
Keby tak vedela, čo ma trápi, asi by sa nesnažila to zo mňa vymámiť. Nesnažila by sa zo mňa urobiť sviňu, ktorá jej bez okolkov chrstne do tváre, preťahuje ma tvoj frajer, ja preťahujem tvojho frajera. A asi by preklínala deň, keď ma predstavila svojmu milému so slovami: „Filip, toto je môj bratanec Peter. Peter toto je Filip.”
Hlasité předčítání
