Všetci spia…
Len ja sedím na vozíku a hľadím do tmy hľadajúc moju hviezdu. Tú hviezdu, ktorú som vždy hľadala z okna mojej detskej izby, keď som potrebovala objať. Keď som sa cítila sama, keď som plakala do vankúša, aby ma nikto nepočul. Moja hviezda, ktorej som sa potichučky spovedala. Tá hviezda, ktorá svietila vysoko a jasne presne oproti môjmu oknu, oproti mojej detskej posteli v rodnej dedine, malej dedinke na konci sveta.
I keď si už dobre nepamätám, čo som mala včera na obed alebo ako sa volá sestrička, ktorá mi nosí raňajky, pamätám si vôňu zástery mojej babky, pamätám si chuť jej práve upečených koláčov, pamätám si každý jeden detail, jej jazvu vo vlasoch, jej nechty na palcoch na nohách, jej suché nohy a ruky, jej chrbát, ktorý som jej mastila, jej posledný smiech. Pamätám si tyrkysového trabanta môjho deda, jeho ruky, keď ležal na ARE, jeho slzy na babkinom pohrebe.
Som stará, chorá, odkázaná na pomoc druhých. Každým dňom strácam silu, cítim, že moje telo slabne, že tá tvár v zrkadle je plná vrások, cítim, že môj koniec sa blíži. Neviem, či dnes, zajtra, alebo na budúci mesiac, ale už tu dlho nebudem.
Život je tak krátky. V jednej chvíľke sa na seba pozeráte v zrkadle v spálni ako sedemročná, naivná, veriaca v Ježiška, výborná školáčka, plná snov a cieľov, potom na seba hľadíte ako sedemnásťročná zamilovaná pubertiačka, ktorá na seba patlá make-up pred diskotékou, stále plná snov a cieľov, myslíte si, že zmeníte svet. Pozeráte na seba v zrkadle v dvadsiatich siedmich v nemocnici, keď sa preberiete po narkóze, vašej prvej operácii, keď vaše dieťa miesto vášho náručia je sto kilometrov od vás a bojuje o život, už tam nie sú sny a pokusy zmeniť svet, ale chuť bojovať a biť sa za svoju rodinu ako levica. Pozeráte na seba v zrkadle ako štyridsať sedem ročná, keď ženíte syna, ale pritom viete, že nikdy nebude šťastný, ale poviete si, je to jeho život a necháte ho urobiť najväčšiu chybu v jeho živote, pozeráte ako sľubuje v kostole vernosť a lásku a vy dobre viete, že za pár rokov k vám príde s kufrom a plačom. Pozeráte na seba v zrkadle ako šesťdesiat sedem ročná pred odchodom na cintorín než sa rozlúčite so svojim manželom, s ktorým ste strávila krásne roky vášho života, v očiach máte slzy, na tvári už plno vrások, šediny zaviazané do drdola, už žiadne sny, už ste zistili, aký vie byť život krutý, ako sa vie s vami zahrávať, aký vie byť nespravodlivý a ťažký. A pozeráte na seba v zrkadle v osemdesiatich siedmich rokoch, sedíte na vozíku, šediny vám naberajú až striebristý tón, viečka sú spadnuté, ruky sa trasú, nohy neposlúchajú, nemáte nikoho, kto by za vami prišiel. Je smutné, že už len čakáte na vianočnú besiedku základnej školy, keď vám prídu zaspievať malé deti vianočné koledy.
Hlasité předčítání