Milovaná jeseň! Toľkokrát ťa básnici zneužili,
pridám sa k nim, moja nádherná, studená.
Tvoje farby používam na sebe, šliapu po mne
tak ako po tebe, po zlatých listoch, po vode.
Si samozrejmosťou každý rok, ale čo ak raz nie?
Čo ak nebudeš mať listy oranžové, vietor nezaduje?
Kde budú zostávať stopy myšlienok, listy hnedé,
z čoho vír stvorí pieseň v prázdnych korunách stromov.
Slzy jesenného dažďa nedopadnú až na zem.
Len nad smutné, bezfarebné konáre preženie sa vzdych.
Som tu samozrejme, nezakrytá jesenným chladom.
Tvoja vláda, krásna jeseň je opäť samozrejmosťou.
