Prebúdzam sa, cítim vôňu lesa, vôňu slobody a radosti,
deň odovzdáva svoju vládu noci, prechod je čarovný,
tiene stromov sa strácajú v tme, len bledé svetlo Luny
presvitá cez koruny storočných stromov, hladí mach na zemi.
Ešte stále nemám telo, som len snom, len náznak postavy,
som vraj rusalka, tak mi hovoria ľudské bytosti,
dlhé vlasy mám mokré, po zem šaty biele,
lesné jazierko mojím domovom je, bosé nohy.
Každú noc túlam sa lesom, tancujem, spievam a smejem sa,
objímam kmene stromov, ich kôra je drsná, voní,
môj smiech počuť naďalako, ľudia sa boja, neviem prečo,
mám byť zlá, no bola som ženou …dávno …
Zrazu zvláštny zvuk počujem, vetvičky sa lámu, niekto chodí po lese,
som plachá, zľakla som sa, pozorujem okolie, je to muž,
bojím sa ľudí, sú zlí, nenávidia iné bytosti, schovám sa pri jazierku,
blíži sa, opatrne našľapuje, sleduje okolie, vysoký, pekný.
Zahľadí sa na vodnú hladinu, usmeje, zhlboka nadýchne,
sadne si na breh, oprie o peň, pozerá zasnene,
nehýbe sa, čo mu je? odvážim sa pristúpiť bližšie,
spí, jeho hrudník sa rytmicky dvíha, má krásnu tvár.
Jemný úsmev na perách, o čom sníva? hladím ho pohľadom,
nakloním sa nad neho, lícom dotknem sa jeho tváre,
zhlboka vzdychne, úsmev zopakuje, len mu nevidím do očí,
zobuď sa, krásny muž, neublížim ti, z vlasov mi kvapky padajú na jeho ruky.
Zrazu oči otvorí, hľadí rovno do mojich a či mimo mňa?
Blíži sa polnoc, som žena, než slnko vyjde, ako každé ráno,
jeho oči sú smutné, položím ruku na jeho tvár, nežne,
neboj sa ma, neublížim ti, jeho peri sú príliš blízko.
Jemne ma pobozká, bozk vrátim mu, čarovná chvíľa,
hladina jazierka sa prudko rozvlní, vetrík veje na protest,
nechaj ho, je to len človek, ublíži ti a odíde, pamätáš?
Nie, v jeho očiach vidím dobro, lásku v dotyku cítim.
Pozor, slnko vychádza, šepkajú lesné zvieratká,
jasný paprsok dotkne sa môjho tela, Luna odchádza,
strácam sa ako sen, ktorým som bola, bolesť v srdci nachádzam,
on hľadá ma, volá, tiež v srdci bolesť má, príď zajtra šepkám….
… horár a rusalka …
Hlasité předčítání