Zo strachom a zúfalstvom v srdci
hľadám ho na bojovom poli.
Všade krv, nárek, výkriky bolesti.
Kde si, rytier môj, dúfam, že smrť ťa ušetrí,
ako v pekle cítim sa, zrazu…
~
Vyzeral zle, jeho brnenie bolo
na rôznych miestach zničené,
špinavý, unavený, krvácal.
Jeho ruky… od krvi.. svojej?
Neviem.
~
Ťažký meč z námahou držal v ruke,
potácal sa po bitevnom poli
medzi mŕtvolami nepriatelov, aj svojich ľudí.
Bol na smrť unavený, no myslel na ňu.
Na ženu krásnu ako anjel, jemnú, nežnú.
~
Už nemám silu, ísť ďalej… padnem na kolená.
Ťažká zbroj sa mi do tela zarezáva, odrazu…
Ó môj bože, vidím ju, môjho anjela.
V dlhých šatách cez mŕtvoly sa prediera,
no ja už nemám síl, vedomie sa mi zahmlieva,
našla ma, kľačí pri mne, prilbicu skladá z hlavy,
do svojho lona si ma položí.
~
Drahý, pán môj, ty žiješ, slzy jej tečú z krásnych očí,
nežnou dlaňou hladí ma po tvári…
Po dlhých bojoch som šťastný…
Láska moja, moja pani,
~
zrazu oči sa mi rozšíria hrôzou,
smrteľný strach ma ochromí.
Kde je môj meč?
Nepriateľ našiel v sebe zbytok síl,
prebodol od chrbta moju pani, lásku môjho života.
Krv valí sa z krásnych úst, počujem ťažký vzdych,
v jej očiach vidím prekvapenie, bolesť a strach.
~
Zarevem ako ranené zviera, nieee…
Pozbieram zbytky síl, do náručia ženu zoberiem,
kričím, prosím ži!!!
Jej nežné ruky visia bezvládne v mojej náruči.
Bože, prečo mňa si nechal žiť?
Hlasité předčítání